Všetky kultúry majú bohatú zásobu mýtov a legiend, ktoré odrážajú ich náboženské predstavy.
V Európe popri spoľahlivo zachytených gréckych a rímskych bájach zachovali sa germánske a keltské mýtické príbehy.
V človeku sa od počiatku popri fyziologickej a psychologickej stránke rozvíja aj stránka spirituálna. Vlastne práve ňou sme povýšení nad všetky ostatné živočíchy. Človek cíti vo svojom vnútri potrebu viery v niečo vyššie ako v seba samého. Tak táto potreba, respektíve jej napĺňanie donútilo človeka hlbšie sa zaoberať svojou duchovnosťou. Všetko prechádza vývojom. Aj človeku trvalo veľmi dlho, kým bol pripravený chápať, kým mu Boh mohol zjaviť pravdu.
Ak má človek zabezpečené základné potreby, môže napĺňať aj tie ďalšie.
Pohanstvo bolo prvým stupienkom k pochopeniu duchovnosti. Ľudia si vytvorili celý rad božstiev, ktoré nad nimi vládli, ale pritom mali podobné vlastnosti ako samotní ľudia. Kresťanstvo je monoteistické náboženstvo, všetka sila, vlastne všetko je sústredené do jediného Boha. Všetko pochádza od neho, skrze neho a k nemu sa navracia. Kresťanstvo sa líši od pohanských náboženstiev aj tým, že sa zameriava na človeka, no nielen na seba, ale aj na svojho blížneho. Prináša človeku slobodu.
Boh je zjednotiteľom. Kým sa rady pohanských bohov neustále rozrastali, deliac tak duchovný svet človeka na stále menšie časti, jediný Boh zabezpečoval nielen celistvosť spirituality jedinca, ale spájal masy. Všetko toto je ale úplne nepodstatné a takmer nepatrné oproti tomu najdôležitejšiemu prínosu kresťanstva. Kresťanstvo sa zrodilo na úplne novom princípe, ktorý vtedajší svet nepoznal. Princípom kresťanstva sa stala láska a odpustenie. Kresťanstvo otvorilo novú dimenziu, ktorej pohanské náboženstvá konkurovať nemohli.
Je pravda, že sa kresťanstvo šírilo mnohokrát „nekresťanskými“ spôsobmi – so zbraňou v ruke, ale aj ono za to zaplatilo vysoké dane. Avšak viac sa určite šírilo srdcom.
Mnohí pohania sa v prvých storočiach obrátili na kresťanov, i keď boli za to nemilosrdne stíhaní. Počúvali srdcom a verili jeho hlasu. A kresťanstvo sa šírilo a naberalo na svojej sile. A z jeho lona povstalo mnoho výborných mysliteľov. Jedným z nich bol aj sv. Augustín.
Sv. Augustín (354 – 430), vynikajúci teológ ranej kresťanskej cirkvi pochádzal zo severoafrického Hippo Regia v rímskej provincii Numídia (dnešné Alžírsko). Vo svojom živote i filozofii spojil antický a kresťanský svet do jednej syntézy, čo malo obrovský vplyv na rozvoj západného myslenia a kultúry.
Augustína deväť rokov priťahovalo heretické učenie manicheizmu, ktoré spojilo zoroastrické, kresťanské a gnostické prvky do dualistického systému, v ktorom Boh a Satan vládnu ako seberovní.
Prednášal rétoriku v Ríme a Miláne, kde našiel v novoplatonizme filozofiu, ktorú mohol zblížiť s kresťanstvom. Pod vplyvom milánskeho biskupa Ambróza prijal kresťanstvo a roku 387 ho spolu s jeho synom pokrstili. Prestal učiť rétoriku a vrátil sa do Afriky, kde viedol mníšsky život.
Roku 391 sa stal kňazom v meste Hippo Regius a roku 395 biskupom. Vystupoval proti heretickým kresťanským sektám a aj proti pohanským filozofiám. Vytvoril prvý ucelený filozoficko-teologický systém kresťanstva, ktorý sa stal základom západného kresťanstva, rímskokatolíckeho i protestantského.
Kresťanstvo a pohanstvo konfrontuje vo svojom spise O Božej obci.
V dnešnej dobe akoby sa ľudia zas vracali k pohanstvu. Dnešní bôžikovia majú ale celkom inú podobu. Avšak tým, že im neustále vzdávame obety, nemáme čas na seba, jeden na druhého. Nemáme čas na Boha, nemáme čas na lásku a odpustenie. Namiesto rastu a vývoja naša spiritualita degeneruje a my sa čoraz viac vzďaľujeme od pravdy, po ktorej tak veľmi túžime.